Pomaľované vtáča
Hrôza, ktorá sa na vás valí z každej strany
Bude to krátka recenzia, lebo už asi každý videl alebo prípadne len počul o rovnomennom filme.
Včera som sedel s M. pri káve a debatili sme. Ona videla film, ja som čítal knihu. Porovnávali sme si dej. Zistili sme, že samotná kniha je oveľa brutálnejšia, čiže ten, kto má o túto tému záujem, radšej bežte do kina. Kniha je des.
Tmavší rodičia pošlú svojho tmavšieho synčeka v roku 1939 na vidiek, aby ho ochránili pred odvlečením do koncentračného tábora. To sa im síce podarí, ale ešte stále nemá vyhraté. Postupne sa dostáva do rúk všemožným šialencom, ktorí mučia buď jeho, alebo svojich príbuzných, alebo úplne cudzích ľudí. Vydlabávajú živým oči lyžičkou, huckajú na pocestných psy, súložia s ovcami, kravami, králiky a inými domácimi hospodárskymi zvieratami. Mladého tmavého a zrejme i židovského chlapčeka mučia, vešajú na háky, mlátia ho palicami, topia vo vode, hádžu ho do močovky. Ak mu už aj niekto pomohol, tak len preto, aby ho zasa poslal do ešte väčších sračiek, v akých sa nachádzal. Chudák chlapec, aby vôbec prežil, sa najskôr začal utiekať k Bohu, potom zasa k fašistom a neskôr ku komunistom. Zúfalstvo je neskutočná vec a človek sa dokáže utiekať aj k čertu diablovi, len aby si zachránil holý život.
Mám už dosť rokov na to, aby som si uvedomoval, že ľudia sú hovädá a na ostatných homo sapiens dokážu napáchať riadne zverstvá. Mám už však dosť rokov aj na to, aby som vedel, že taký svet, aký opisuje Jerzy Kosinski, jednoducho neexistuje. Aj v tých najťažších časoch sa vždy našli dobrí ľudia, ktorí šli proti prúdu, boli ľudskí v pravom slova zmysle a dokázali pomáhať napriek strachu pred odhalením alebo problémami, ktoré im mohli za pomoc hroziť. V tejto knihe žiadnych takých nenájdete. Tu je každý človek buď úchylák, alebo psychopat, alebo fašista, alebo komunista (čo je v zásade úplne to isté). A možno len príliš verím ešte stále v ľudské dobro.
Ďalší poľský spisovateľ, Zygmunt Miłoszewski, napísal tri detektívky. Čitateľom odkázal, že viac ich už nenapíše. Odôvodnil to tým, že ho už nebaví súperiť so severskými krimispisovateľmi o to, kto vymyslí strašnejšiu smrť a kto bude mať v knihách viac znetvorených mŕtvol. Jerzy Kosinski v Pomaľovanom vtáčati si úplne vystačil sám a v každej ďalšej kapitole prekonával sám seba a zverstvá, ktoré páchali jeho postavičky, síce len vedľajšie, avšak o to zvrhlejšie. Hnus sa tu na vás valí z každej ďalšej otočenej stránky.
V opise knihy sa píše, že "čitateľ sa môže presvedčiť, že jeho odkaz je napriek drsnej forme predovšetkým humanistický". Buď mi nie je úplne jasná definícia humanizmu, alebo som knihu celkom dobre nepochopil. Osobne som tam nič humanistického nenašiel. Ale nie som humanista, čiže sa môžem mýliť.
Jerzy Kosinski nakoniec spáchal samovraždu. Len Boh vie, čo sa mu preháňalo v hlave už v časoch, keď napísal tento svoj najznámejší román. Ak mal už vtedy hlave takéto šialenosti, zvrátenosti a zvrhlosti, ani sa veľmi nečudujem. Muselo ho to priveľmi omínať, aby to bolo aspoň trochu znesiteľné. Ale nie som ani psychológ, aby som to vedel posúdiť.
Kto chce čítať, čítajte, kto chce vidieť, pozerajte, neodhováram. Ak však nemáte chuť ani na jedno, o nič neprídete. Možno si len ušetríte pocit zhnusenia a slabšie povahy zlý spánok.