Kolymské denníky

Kolyma mohla byť iba taká obyčajná časť Ruska, ležiaca na jeho severovýchode, ak by sa Stalin nerozhodol, že práve tu, v drsnej a skoro stále zmrznutej krajine, umiestni gulagy a do nich milióny nepohodlných ľudí. Taký ruský Osvienčim. Od tých čias je Kolyma prekliata. Je to miesto, odkiaľ je najbližšie do pekla... 

V tomto pekle neuviazli iba zvrhlíci, zlodeji, vrahovia, ale i vtedajšia sovietska smotánka, inteligencia, vedci, učitelia, umelci a inžinieri a napríklad aj Sergej Pavlovič Koroľov, geniálny sovietsky raketový konštruktér, vďaka ktorému poslali sovieti na orbitu prvú umelú družicu. Vlny čistiek zmietli viac ako polovicu vtedajšej inteligencie. Popravili ju alebo nasáčkovali do lágrov.

Naprieč Kolymou vedie viac ako dvetisíc kilometrov dlhá cesta, ktorú stavali väzni a ktorá je považovaná za najdlhší cintorín na svete. Tých, ktorí pri jej budovaní zahynuli, nepochovávali na miesta na to určené. Telá jednoducho zahrabali pod cestu, a keďže tá cesta leží na permafroste, na večne zamrznutej pôjde, telá nedokázali zahrabávať hlboko. Kosti sú všade. Aj tam, kde sa práve pozeráte...

A medvede. Tie sú všade tiež. Nie také klasické naše. Sú to zákerné obludy, ktoré čakajú len na vašu chybu. A tá raz príde. Kolymské medvede sú ľudožravé už celé generácie. Dávno pochopili, že ľudské mäso je také chutné ako mäso zo soba. Človek je pre ne presne ako sob, ktorý nemôže behať, obeť bez parohov, ťarbavé nemehlo a ľahká korisť. 

Rozpráva sa o jednej kuchárke. Namiesto toho, aby ona spracovávala medvedie mäso, medveď spracoval ju. Kuchárka mala okolo 90 kíl. Našlo sa z nej sotva 17. 

V takomto prostredí vznikol nový druh človeka. Bytosť bez sklonu k neposlušnosti, ale s obrovským talentom kradnúť. Od tých čias sa vraví, že zlodej nekradne, iba si berie, čo neleží na svojom mieste. Nesamostatný, lenivý, bojazlivý.

Človek, ktorý sa nevie vyrovnať so svojou malosťou a úbohosťou a ktorý svoj bôľ nevie vykričať, iba zašepkať neznámemu na ceste. Alebo ho otupiť vodkou.

Ale vznikli aj milionári, ktorí zbožňujú prepych a ešte sa ho nenasýtili. Majú miliardy, ale... 

... nemajú dosť fantázie, aby odleteli na lyžovačku do Courchevelu s armádou kuriev, kúpili si jachtu alebo futbalový klub. Im stačia šnicle, kaviár, studené predjedlá, dobrá vodka. Majú všetko, ale potrebujú divákov, sprievod a publikum.

Takí sú najhorší. Smradi, ktorí svoje peniaze získali využitím iných ľudí. Niekoho využili, zneužili, zničili. Nedokázali nič. Nemali rozum. Mali iba široké lakte a neštítili sa privlastniť si úspechy iných ľudí a obrať ich o dôstojnosť.

Týmto odvrhnutým a zničeným ľuďom nezostávalo nič iné, než sa pretĺkať, ako sa dalo. Medzi najväčší extrém patrí kuchárka, ktorá deťom varila placky z lepidla, ktoré obsahovalo múku, aby ich zasýtila. Nie svoje, cudzie. Popravili ju. Nie preto, lebo mohla ublížiť deťom, ale preto, lebo kradla lep.

A ešte im zostávala vodka, ktorou zapíjali chlad, smútok, utrpenie. Ale i šťastie, radosť a úspech. 

 Ruská tradícia nedovoľuje odísť od nedopitej fľaše alebo nevyprázdniť pohár do dna. V Rusku sa pije na rozkaz, s prípitkami a do poslednej kvapky. Ten, kto nechá niečo na dne, je neúprimný. To, čo zostane v poháriku, je zlo, zlosť, ktorá sa potom prejavuje medzi tými, ktorí pijú.

Bohužiaľ, zdá sa, že niektorí Slováci sa tejto ruskej tradície držia tiež. Pijú, ožierajú sa bez toho, aby si uvedomili, že svojím správaním ničia životy svojim najbližším.

Toto a omnoho viac sa dočítate v Kolymských denníkoch. Sú v nich zaznamenané neuveriteľné príbehy z krajiny, ktorá má síce dušu, ale nie je v nej ani trochu krásy.

Čítajte, oplatí sa.