Americký cisár

Z krajiny, ktorá nevie nasýtiť svojich obyvateľov, sa nevyhnutne masovo emigruje. 

Halič, krajina na pomedzí dnešného Poľska a Ukrajiny, bola v roku 1888 rozsiahla provincia s hlavným mestom Ľvovom najchudobnejšou časťou Rakúsko-Uhorska. Práve tu žili ľudia v takej biede, akú si my nevieme ani len predstaviť.

Tu žili ľudia v špine, biede. Zúbožení chudobou, nepriazňou počasia, sužovaní neúrodou, hladomormi. Poväčšine analfabeti, ktorí nevedeli čítať, písať ani počítať. Najchudobnejší z najchudobnejších, zavšivanení, prašiví. Práve z tejto oblasti sa v roku 1888 začala valiť ľudská vlna do Ameriky. 

Ľudia vravia, že ešte i americké noci sú lepšie ako haličské dni. 

Najchudobnejší a najzaostalejší ľudia sú najjednoduchším terčom. Dajú sa najľahšie oklamať, sú dôverčiví, a preto sú ľahkým úlovkom rôznych pochybných indivíduí, prevádzačov a cestovných agentov. Títo používajú nečestné spôsoby, ako vytiahnuť z ľudí i posledné peniaze. Ukazujú im sfalšované fotky úspešných ľudí, ktorí v Amerike niečo dosiahli, čítajú im falošné listy, v ktorých emigranti ďakujú ich agentúre za pomoc s odchodom.

Úbožiaci často predávajú i ten kúsok pôdy a chatrč, ktorú vlastnili, aby svoje životy vložili do rúk ľudí, o ktorých nikdy nepočuli a o ktorých nič nevedia. Žiadne oficiálne cenníky neexistovali. Nadháňači predávali lístky na paluby lodí a parníkov plaviacich sa do zasľúbenej krajiny podľa toho, koľko mal odchytený človek peňazí. Z emigrácie sa stal výnosný biznis. Dosiahlo to až také rozmery, že agentúry sa o klientov doslova bili. Tým, ktorí vystúpili z vlaku, vytrhávali z rúk batožinu a utekali s ňou do agentúry. Tým nešťastníkom nezostávalo nič iné, než si lístok kúpiť u nich. Väčšinou im garantovali plavbu cez more, ubytovanie a stravu až do odchodu lode. Po príchode do prístavu však zistili, že ubytovanie si musia zaplatiť ešte raz (často to bola stodola a ako matrac slúžila slama alebo sa na jednej posteli tisli dvaja až traja). V cene, samozrejme, nebolo ani jedlo. A tak, kým sa dostali do Ameriky, skončili takmer nahí, keďže aby prežili, museli popredať aj to málo, čo mali ešte na sebe.

Nepomohli ani sťažnosti. Na emigrantoch profitovali všetci. Od policajtov cez úradníkov až po županov. Korupciou bola prelezená a prevŕtaná celá štátna správa odspodu až po úplne špičky verejného života. Pár poctivých malo ťažkú úlohu, ako zabrániť tomuto exodu a ochrániť tých najzraniteľnejších. To zahŕňalo i halíčske dievčatá, ktoré sa stávali ľahkým cieľom obchodníkov a obchodníčok s bielym mäsom. Dievčatá síce poväčšine na rozdiel od robotníkov cestovali v parníkoch v druhej triede, ale to bola tá posledná pekná vec, ktorú zažili. V Amerike, ale napríklad i v Turecku z nich spravili prostitútky. Ako mladé a krásne začínali na vrchole rebríčka ako luxusné spoločníčky a tanečnice, postupne (s prílivom ďalších nových, krajších a mladších) sa z nich stávali lacné, vyžité a špinavé štetky. Muži pracovali v baniach,  na železniciach, v zlievarňiach. Obsadzovali tie najnižšie pracovné pozície, z ktorých nemali šancu prepracovať sa vyššie a mnohí skončili takisto chudobní, ako do Ameriky prišli. Množstvo ich zahynulo.

Skúšali emigrovať i do Kanady. Tam mali väčšiu šancu nájsť si pôdu, keďže Kanada nebola taká osídlená a priemyselná. Ľudia jednoducho prišli, niekde sa usadili, privlastnili si pôdu a postavili dom. Ale ani v Kanade nemali na ružiach ustlané.

Vysťahovalci zo strednej a východnej Európy sa považujú za neželaných, do krajiny ich pustia, smú vlastniť pozemky, na rozdiel od Západoeurópanov nemôžu počítať s vládnou podporou. Najmä Slovanov považujú za nekultivovaných lenivcov, ktorí sa nevedia asimilovať a prinesú štátu viac problémov ako úžitku.  

A potom tu bola ešte Brazília a Argentína. Krátka epizóda vysťahovalectva do Ruska. Ľudia utekali z Halíče do všetkých kútov sveta. Niektorí túžili po bohatstve, iní možno len po aspoň trochu slušnom živote. Niektorým sa to podarilo, iným nie. A o niektorých sa doteraz nevie. Nikto ani len netuší, čo sa s nimi stalo. 

Kniha Americký cisár je drsná faktografia, ktorá nám pripomína, že to čo sa v súvislosti s migráciou deje teraz, sme tu už mali. A že to boli aj naši krajania, ktorí boli kedysi nútení opúšťať kvôli ťažkému životu svoj kraj a svoju rodinu. A že i oni by boli kedysi vďační za každú dobrú radu a pomoc. História sa zasa opakuje. Len my sme v tejto chvíli tí šťastnejší. Nemusí to tak byť však nastálo.